Zložili ružové okuliare a rozviedli sa
K svadbe ľudia zvyknú zaujať rôzny postoj. Niekto ju odsudzuje ako prežitok a tradíciu, na druhej strane strane stále je dostatočne veľa ľudí, ktorí svadobný zväzok uznávajú a má pre nich patričný význam.
Svadba je zvyčajne premostením z cesty od zamilovanosti a intenzívnych individuálnych zážitkov k vytrvaniu, zodpovednosti a dlhodobému hľadaniu spoločných dojmov a skúseností.
Svadbou rovnako pre mnohých začína spoločný život, ktorý časom prinesie náročnejšie situácie či krízy. Podľa odborníkov manželia prechádzajú tzv. 2 obdobiami krízy.
Najčastejšie chyby, ktorých sa partneri dopúšťajú po svadbe:
- Zanedbávanie partnera
- Nedostatok času na seba
- Chýbajúce spoločné aktivity
- Prehnaná kontrola partnera a jeho starostlivosti o dieťa
- Snaha všetko zvládnuť sám
- Odlišné názory na výchovu
Vyvrcholením nezhody manželov býva častokrát rozvod a situácia sa dotýka bohužiaľ aj detí. Sú rozvedené páry, ktoré dokážu spoločne komunikovať bez akýchkoľvek vážnejších problémov. V otázkach výchovy ale čoraz častejšie oslovujú rodičia, ktorí už nevedia nájsť kompromis ani v základných veciach, mediátora.
V nadväznosti na tému je nutné spomenúť, že jedným z dnešných negatívnych javov, ktorý sa objavil v súvislosti s rozvodom, ale aj rozchodom partnerov, kde sú už deti, je Syndróm zavrhnutého rodiča.
O čo vlastne ide?
„Syndróm zavrhnutého rodiča“ je popisovaný v užšom zmysle ako nabádanie dieťaťa jedným z rodičov proti druhému rodičovi v situácii krízy rodiny (rozpad rodiny), pričom dieťa nekriticky uverí tomuto jednému rodičovi a následne má negatívny postoj k druhému rodičovi. Odmietanie rodiča (či už je to matka alebo otec) môže mať reálne príčiny. Odmietaný, resp. zavrhnutý rodič nemusí byť vždy len „obeťou“.
V komplikovanej a emočne vypätej životnej situácii, akou rozvod alebo rozpad rodiny je, sa dieťa často stáva prostriedkom na vybavovanie si prežívaných nespravodlivostí a ukrivdení medzi dvoma rozchádzajúcimi sa a rozhádanými rodičmi. Dieťa je v tejto situácii ľahko zneužiteľné obidvoma stranami bojujúcimi o dieťa.
Pri rozvode či rozchode partnerov, ktorí spolu majú dieťa a riešia nastavenie starostlivosti, výchovy, vyživovacej povinnosti, je takmer pravidlom, že na charakterové, povahové alebo morálne vlastnosti, partneri vzájomne zmenia názor, a to k horšiemu.
Dospelého motivujú k správaniu, označovanému ako syndróm zavrhnutého rodiča vlastné sebecké pohnútky z obavy, aby o ňom niečo dieťa nepovedalo druhému rodičovi a ten tak nezískal nejakú informačnú prevahu, ktorú by mohol použiť proti nemu. Nemal by tak situáciu pod kontrolou, čo u takého človeka vyvoláva pocity úzkosti, neistoty alebo obavu, teda sa snažia proti takejto situácii zabezpečiť a podniknúť kroky, ktoré by túto alternatívu čo najviac eliminovali.
Dieťa ako medzi dvoma mlynskými kameňmi
Úplne logicky sa dieťa, rovnako ako každý z nás, snaží z nepríjemnej situácie dostať čo najrýchlejšie, akýmikoľvek prostriedkami či vzorcami správania a myslenia, ktoré ovláda. Zavrhnutie, ktoré by vychádzalo vyložene z vlastných myšlienkových pochodov dieťaťa, je reálnym javom, ale je vlastné viac deťom starším.
Veľmi dôležitým faktom, ktorý si musíme uvedomiť je, že nesmieme v žiadnom prípade zabudnúť na situáciu, kedy dieťa jedného z rodičov zavrhne z oprávnených dôvodov!
Potom samozrejme o syndróm zavrhnutého rodiča pochopiteľne vôbec nejde! Ide o situácie, kedy daný rodič dieťa doma napríklad bije, týra ho psychicky, je agresívnym rodinným členom, o ktorého sa dieťa bojí.
Môže sa veľmi ľahko stať, že pri unáhlenosti či rutine môže aj odborník skĺznuť, na základe prvého dojmu, k mylnej diagnostike. Takéto zavrhnutie je opodstatnené. Nie teda každá kritika zo strany dieťaťa smerom k rodičovi či snaha o sebapresadeniu znamená, že jej podstatou je popudzovania dieťaťa zo strany jedného rodiča voči druhému.
Mediácia v týchto situáciách síce môže byť proaktívna, ale nesmie byť direktívna. Pokiaľ ide o mediáciu, je potrebné klásť dôraz na skutočnosť, že mediátor nemôže robiť rozhodnutia za strany, ale stranám len pomáha hľadať ich vlastné riešenie. Naopak, zmierovateľ môže nasmerovať strany ku konkrétnemu riešeniu . To možno ilustrovať na nasledujúcom príklade, kde pán Milan mal pocit, že je zavrhnutým rodičom, nakoľko deti odmietali s otcom tráviť súdom stanovený čas. Uvedená situácie pretrvávala už niekoľko mesiacov a pre otca maloletých to bolo už neúnosné. Nechcel pristúpiť k „násilným“ krokom aby bol s deťmi, preto využil mediáciu.
Odborná pomoc prostredníctvom mediácie bola veľmi konštruktívna, nakoľko mediácie sa zúčastnili 3 strany – rodičia, mediátor a psychológ.
Skutočnosť, že všetky strany mediácie majú možnosť aktívne sami o sebe rozhodovať s podporou odborníkov prináša ich lepšiu vzájomnú komunikáciu a súčinnosť.
